Prírodné zeolity a biologické pestovanie rastlín (1)

Zeolity

Thomsonit je z radu minerálov zeolitu

Je všeobecne známe, že v minulom storočí sa hlavne vďaka nerozumným ľudským aktivitám stratili obrovské plochy úrodných území. Oblasti, kde bola stáročia vhodná pôda na pestovanie rôznych plodín, sa nevhodným zásahom človeka stali neúrodnými. Bolo to spôsobené aj intenzívnym používaním ťažkých mechanizmov pri obrábaní pôdy, ale hlavne masívnym celoplošným aplikovaním pesticídov a umelých hnojív. Nemalý podiel na znižovaní kvality poľnohospodárskej pôdy mali a stále majú aj ťažba a spracovanie rôznych nerastných surovín. Na čo sú nám teda zeolity?

Klinoptilolit ako súčasť organo-zeolitových hnojív

Klinoptilolit v hnojive

V mnohých krajinách boli a sú realizované výskumné projekty s cieľom oživiť a ozdraviť tieto zdevastované pôdne ekosystémy. Na obnovu sa používajú aj zeolity, pretože dnes je už evidentné, že úrodnosť takýchto pôd sa môže postupne obnoviť vhodným pridávaním prírodných zeolitov do takýchto pôd. Hlavne do takých, ktoré majú silne acidný (kyslý) charakter. Vhodne upravené zeolity klinoptilolitového typu sú jednoducho primiešavané do klasických organických hnojív používaných v poľnohospodárstve. A vzniká tak organo-zeolitové hnojivo.

Je evidentné, že ako vplyvajú prírodné zeolity pôdna acidita (kyslosť) klesá a potrebný oxidačno-redukčný potenciál sa v pôde postupne stabilizuje na vhodnej úrovni. To všetko postupne vytvára v pôde podmienky pre prítomnosť, vývoj a rozmnožovanie sa životne dôležitých mikrobakteriálnych kultúr. V pôde sa usadzujú veľké meňavky (Amoeba), ktoré svojou aktivitou postupne dodávajú pôde potrebné štruktúrne vlastnosti. Zvyšuje sa prítomnosť nitrifikačných baktérií a strukovinových baktérií. Pôda postupne ožíva, stáva sa úrodnou. A úplne bez používania umelých minerálnych hnojív. A naviac takéto organo-zeolitové hnojenie nie je potrebné robiť každý rok. Výsledky naznačujú, že hnojiť stačí raz za dva až tri roky.

Priemyselné alebo biologické pestovanie rastlín?

Pestovanie rastlín

Diskusia o tom, do akej miery a či vôbec používať umelé hnojivá a pesticídy v poľnohospodárskej rastlinnej výrobe, trvá na rôznej laickej i odbornej úrovni desaťročia. Často sa však evidentné dôkazy a prípady jedovatého účinku týchto chemikálií na zdravie ľudí a zvierat, exaktné dôkazy o kontaminácii celých potravinových reťazcov, ako aj celých krajinných ekosystémov, ako keby nebrali príliš vážne.

Objavovali sa už neraz a objavujú sa stále početné snahy o presadenie prevládajúceho biologického pestovania kultúrnych plodín vo veľkom. Zástancovia takéhoto prístupu argumentujú hlavne týmito úvahami:

• biologické kyprenie a štrukturalizácia pôdy namiesto technicko-mechanickej; efektívne využívanie drobných v pôde žijúcich živočíchov a pestrých kultúr pôdnych mikroorganizmov
• biologická transformácia vzdušného dusíku do organických pôdnych substrátov obsahujúcich dusík; využívanie prirodzenej schopnosti koreňových systémov strukovín a iných baktérií majúcich túto schopnosť transformácie dusíka; postupne obmedzovanie neúnosného pridávania umelých chemických výrobkov bohatých na dusík do pôdy (amoniak, nitráty, močovina)
• biologická kontrola zaburinenia obhospodarovaných pozemkov; postupné obmedzovanie umelých herbicídov
• biologická kontrola pôvodcov hubovitých a bakteriálnych chorôb pestovaných rastlín pomocou vhodného zavádzania rotačného spôsobu pestovania rastlín a plodín; dlhodobé aplikovanie vhodných organických hnojív; postupne obmedzovať až prestať používať celoplošné chemické postreky rozsiahlych lánov polí

Je však úplne samozrejmé, že biologické pestovanie rastlín neznamená úplne odmietnutie požívania umelých minerálnych hnojív v poľnohospodárstve. Je to skôr o hľadaní kompromisu a vytvorenie určitej rovnováhy. Hľadanie toho najvhodnejšieho pre celú konkrétnu krajinnú štruktúru, pôdny ekosystém, živočíchov. A teda aj nás, ľudí.

Pokračovanie článku nájdete tu.